Diabetes mellitus (Cukrovka)
Cukrovka vzniká následkom čiastočného alebo úplného nedostatku inzulínu v krvi, či už v dôsledku jeho nedostatočnej tvorby alebo z dôvodu poruchy jeho využitia na úrovni cieľových orgánov. Ochorenie má typické prejavy a je všeobecne známe. Vyžaduje si špeciálne stravovanie, telesné cvičenie a v závislosti od typu cukrovky a jej závažnosti podávanie perorálnych antidiabetík (tabletky zvyšujúce vylučovanie inzulínu a znižujúce rôznymi mechanizmami hladinu cukru v krvi) alebo inzulínu.
Úloha glukózy ako zdroja bunkovej energie
Glukóza je prítomná v krvi a obehom sa dostáva spolu s kyslíkom ku všetkým bunkám organizmu. Aby mohla glukóza vstúpiť do buniek, je potrebná prítomnosť inzulínu tvoreného v pankrease.
Definícia cukrovky
Chronické ochorenie vznikajúce následkom absolútneho alebo relatívneho nedostatku inzulínu v krvi, buď v dôsledku jeho nedostatočnej tvorby pankreasom alebo inzulínovej rezistencie na úrovni cieľových orgánov.
Symptómy
Úvod: polydipsia, polyfágia, polyúria, strata telesnej hmotnosti.
Akútne komplikácie: ketoacidóza, kóma.
Chronické komplikácie: postihnutie sietnice, obličiek, srdca, nervov
Rozdelenie
Diabetes mellitus 1. typu: nedostatočná tvorba inzulínu pankreasom. Zvyčajne sa prejavuje pred 30. rokom života. Vzniká v dôsledku pôsobenia série vonkajších faktorov na jedinca s dedične podmienenou náchylnosťou na vznik ochorenia.
Diabetes mellitus 2. typu: relatívny nedostatok inzulínu následkom rezistencie tkanív na jeho pôsobenie. Zjavuje sa po 40. roku života, najmä u obéznych jedincov.
Tehotenská cukrovka: narušená regulácia hladiny cukru v krvi počas tehotenstva.
Diagnostika
Včasná diagnostika: v prípade rodinného výskytu ochorenia.
Rozbor krvi a moča.
Liečba
Stravovanie.
Telesné cvičenie.
Poučenie pacienta.
Farmakologická: inzulín a perorálne antidiabetiká (PAD).
Typy cukrovky
Zjednodušene sa pokúsime vysvetliť dve základné príčiny vzniku tohto ochorenia:
Narušenie tvorby inzulínu pankreasom. Sám organizmus, z nie celkom jasných príčin, prostredníctvom imunitného systému začne tvoriť protilátky proti beta-bunkám pankreasu tvoriacim inzulín a ničí ich.
Rezistencia na pôsobenie inzulínu: hoci množstvo vytvoreného inzulínu je dostatočné, bunky nie sú schopné rozpoznať ho alebo naň reagujú slabo a glukóza nemôže vstúpiť do ich vnútra.
V oboch prípadoch dochádza k hromadeniu glukózy v krvi, lebo nemôže vstupovať do buniek a byť využitá ako zdroj energie. Zvýšená hladina cukru v krvi sa označuje ako hyperglykémia.
Existujú rôzne typy cukrovky, ktoré sa od seba odlišujú mechanizmom vzniku, vekom, v ktorom sa ochorenie začalo, a potrebnou liečbou:
Diabetes mellitus 1. typu
Je forma cukrovky, ktorá vzniká následkom úplnej alebo takmer úplne nedostatočnej tvorby inzulínu z vyššie uvedenej príčiny. Predstavuje 10 % všetkých prípadov cukrovky, no zdá sa, že tento typ cukrovky má v posledných rokoch rastúci trend.
Zvyčajne sa prejaví pred tridsiatym rokom života, ale môže sa, hoci zriedkavo, zjaviť aj vo vyššom veku. Najčastejšie sa diagnostikuje v skupine 10- až 14-ročných, o niečo častejšie u chlapcov.
Existuje dedične podmienená náchylnosť na vznik ochorenia. Predpokladá sa, že na tento genetický základ pôsobí séria faktorov z vonkajšieho prostredia, čím dôjde k spusteniu ochorenia. Tieto faktory sú stále predmetom skúmania, podozrenie padá na niektoré vírusy, klimatické podmienky a výživu v ranom detstve. To by zároveň vysvetľovalo, prečo sa nové prípady ochorenia diagnostikujú častejšie v určitú ročnú dobu a prečo majú Škandinávci 20-krát väčšiu pravdepodobnosť vzniku tohto typu cukrovky ako napríklad Španieli.
Prototypom pacienta s cukrovkou 1. typu by bol mladý, štíhly jedinec, odkázaný na liečbu inzulínom.
Diabetes mellitus 2. typu
Vzniká tak následkom relatívneho nedostatku v tvorbe inzulínu, ako aj rezistenciou buniek na jeho pôsobenie. 90 % prípadov cukrovky patrí do tejto skupiny.
Na rozdiel od cukrovky 1. typu sa ochorenie diagnostikuje vo vyšších vekových skupinách, väčšinou po 40. roku života. S pribúdajúcimi rokmi stúpa riziko vzniku ochorenia.
Aj tento typ cukrovky má dedičnú zložku, no hlavným rizikovým faktorom je obezita, ktorá spôsobuje inzulínovú rezistenciu. Nedostatok telesnej námahy a strava s nadbytkom kalórií nepriamo podporujú rozvoj tohto typu cukrovky, lebo vedú k obezite. Zdá sa, že tento typ diabetu je častejší u ženskej populácie.
Typickým predstaviteľom tejto skupiny diabetikov by bola staršia obézna žena užívajúca tabletky „na cukor”.
Tehotenská cukrovka
Týmto pojmom sa označuje porucha regulácie hladiny cukru v krvi objavujúca sa počas tehotenstva u ženy, ktorá nemala predtým diagnostikovaný diabetes mellitus. Tehotenská cukrovka patrí k najčastejším komplikáciám priebehu tehotenstva vo vyspelých krajinách a postihuje 10 % tehotných žien. Hoci po tehotenstve sa hladina cukru v krvi väčšinou opäť upraví, až polovica žien s tehotenskou cukrovkou sa v neskoršom veku stane diabetičkami.
Hlavným následkom tehotenskej cukrovky je zvýšený rast plodu. Veľké dieťa znamená ťažšie tehotenstvo a komplikovanejší pôrod. Plod je ohrozený vnútromaternicovým odumretím a vznikom vývojových porúch.
Ďalšie typy cukrovky
Sem zaraďujeme sériu procesov, ktoré vedú k narušeniu kontroly hladín cukru v krvi. Je to napr. cukrovka vznikajúca druhotne pri dlhodobom užívaní niektorých liekov (kortikoidy), pri ochoreniach pankreasu alebo niektorých genetických poruchách.
Prvé príznaky cukrovky
V prípade cukrovky 1. typu sa ochorenie prejaví náhle, nezriedka je pacient v závažnom stave. K hlavným príznakom patrí:
Polydipsia: chorobný smäd.
Polyúria: časté močenie.
Polyfágia: trvalý pocit silného hladu.
Významná strata telesnej hmotnosti napriek zvýšenému príjmu potravy.
Únava.
V najzávažnejších prípadoch sa ochorenie prejaví diabetickou kómou s veľmi vysokými hladinami cukru v krvi.
Pri cukrovke 2. typu je začiatok ochorenia pomalší, a preto sa ťažšie diagnostikuje. Niekedy pacienti pociťujú zvýšený smäd a všimnú si častejšie močenie, ale väčšinou ochorenie prebieha nepoznane dlhé roky až do vzniku komplikácií, prípadne sa odhalí pri rutinnej lekárskej prehliadke zvýšená hladina cukru v krvi.
Diagnostika cukrovky
Včasná diagnóza ochorenia je pre diabetika nesmierne cenná, lebo umožní predísť akútnym, potenciálne smrteľným komplikáciám a odďaľuje vznik chronických komplikácií.
Určité skupiny obyvateľstva by mali byť viac kontrolované, pretože je u nich vyššia pravdepodobnosť vzniku ochorenia. Lekára by sme mali častejšie navštíviť po 45. roku života, aby sme zistili hladinu cukru v krvi. Na pravidelné návštevy u lekára by si mali zvyknúť jedinci akejkoľvek vekovej skupiny, ak sa v ich rodine vyskytla cukrovka, ak sú obézni a ženy, ktoré prekonali tehotenskú cukrovku.
Ako sme už spomenuli, diabetes mellitus 1. typu sa diagnostikuje na základe jednoznačných príznakov v detskom a dospievajúcom veku a rozbor krvi a moča len potvrdí diagnózu. V prípade diabetu 2. typu sa ochorenie často odhalí náhodne pri rutinnom vyšetrení, pretože ešte neubehlo dosť času na vznik chronických komplikácií a pacient zvýšenú hladinu cukru v krvi nijakým spôsobom nepociťuje. Navyše v úvode cukrovky 2. typu hladiny cukru nie sú nikdy také vysoké, aby spôsobili akútne komplikácie.
Orientačne je vhodné vedieť, že hladina cukru nalačno by nemala prekročiť 6 mmol/l. Ak je hladina glukózy nalačno vyššia ako 7 mmol/l (nalačno znamená 8 hodín bez kalorického príjmu) alebo kedykoľvek v priebehu dňa prekračuje 11,1 mmol/l a sú prítomné príznaky ochorenia, automaticky môžeme stanoviť diagnózu cukrovky. Stanovením hladiny cukru v krvi sa dozvieme iba jeho momentálnu hladinu. Ak však chceme získať informácie o hladinách cukru u diabetika za dlhšie obdobie a o dobrej kontrole ochorenia liečbou, stanovujeme parameter označovaný ako glykovaný hemoglobín (hemoglobín s naviazaným cukrom, podáva informácie o kontrole ochorenia za posledné tri mesiace). O stave obličiek nám podá informáciu stanovenie mikroalbuminúrie, čo sú straty albumínu močom. Ak nepresahujú 30 mg za 24 hodín, svedčí to o nepostihnutých obličkách.
U tehotných žien sa robí glukózový záťažový test medzi 24. a 28. týždňom tehotenstva.
Aké sú hlavné komplikácie cukrovky?
Môžu byť akútne:
Ketoacidóza: predstavuje ťažkú poruchu metabolizmu s rozvratom vnútorného prostredia. Môže sa končiť smrteľne. Vzniká následkom nedostatočnej kontroly diabetu pri nedodržiavaní liečebného režimu, pri infekcii, úraze alebo pod vplyvom niektorých liekov. Niekedy sa ketoacidózou prvýkrát prejaví diabetes mellitus 1. typu. Podstatou je chýbanie inzulínu v organizme a nedostatok glukózy v bunkách. Organizmus začína prednostne spaľovať tuky, pričom dochádza k vzniku takzvaných ketolátok, ktoré sú kyslé a narušujú mierne zásadité prostredie krvi, a tým stabilitu vnútorného prostredia. U pacienta je prítomná dehydratácia, zvracanie, bolesti brucha, pokles krvného tlaku a zrýchlené dýchanie. Dych pacienta páchne po acetóne.
Hyperosmolárna kóma: je komplikáciou u diabetikov 2. typu. Hodnoty cukru sú vyššie ako pri ketoacidóze, ale ketolátky nevznikajú. Zdá sa, že napriek inzulínovej rezistencii prítomnosť inzulínu v organizme dokáže zabrániť ich tvorbe. Tiež dochádza k dehydratácii a stav sa môže končiť smrťou.
Môžu byť chronické:
Postihnutie ciev celého organizmu: napríklad poškodenie koronárnych tepien srdca, v ktorých cukrovka urýchľuje proces aterosklerózy, čiže ukladania tukových látok do plátov v stene ciev, čo zvyšuje riziko ich upchatia a vzniku infarktu myokardu.
Postihnutie očí: najmä diabetická retinopatia, čiže postihnutie sietnice. Spočíva v upchávaní sietnicových ciev a v ich praskaní s následným krvácaním. Zmeny na sietnici vedú k znižovaniu zrakovej ostrosti a k slepote. Diabetes podmieňuje aj vznik glaukómu (zvýšený vnútroočný tlak, tzv. zelený zákal) a sivého zákalu.
Postihnutie obličiek: dochádza k znižovaniu schopnosti obličiek očisťovať krv od splodín metabolizmu. Typickým znakom začínajúcej poruchy obličiek sú straty bielkovín močom.
Postihnutie nervového systému: prejavuje sa na horných a dolných končatinách pocitmi tŕpnutia, bolesťou, mravčením, pálením alebo zníženou citlivosťou. Pri zníženej citlivosti sa pacienti ľahšie porania a spolu so zlou hojivosťou rán podmienenou cievnymi zmenami vznikajú u diabetikov vredy na dolných končatinách. Pri dlhoročnej cukrovke dochádza k postupnému vymiznutiu citlivosti na dolných končatinách a pacienti si môžu spôsobiť nepozorovane veľké poranenia.
Diabetická noha: je podmienená poruchou krvného zásobovania najperiférnejších častí organizmu. Dochádza k odumieraniu tkaniva, ktoré si vyžiada amputáciu. Častejšie postihuje fajčiacich diabetikov s viac ako 10-ročným trvaním cukrovky.
Čo je to hypoglykémia?
Na rozdiel od vyššie uvedených komplikácií, ktoré vznikajú následkom zvýšenej hladiny cukru v krvi, hypoglykémia znamená pokles hladiny cukru pod 3,5 mmol/l, hoci u niektorých zle kontrolovaných diabetikov navyknutých na vysoké hladiny cukru v krvi už hladiny okolo 5 mmol/l môžu vyvolať príznaky hypoglykémie. Hypoglykémia sa môže vyvíjať smerom do kómy, ak sa včas nezakročí.
V úvode sa objavuje potenie, tras končatín a úzkosť, neskôr rozmazané videnie, zmätenosť a poruchy pamäti. Ak hladina cukru ďalej klesá, môže dôjsť ku kŕčom, strate vedomia, kóme a smrti. Niekedy nočná hypoglykémia prebieha nepozorovane, no pacientovi môže spôsobiť nočnú moru alebo bolesti hlavy po prebudení.
Prečo dochádza k hypoglykémii?
Diabetes mellitus je ochorenie, pri ktorom dochádza k vzostupu hladiny cukru v krvi (hyperglykémia). Hypoglykémia nie je teda výsledkom ochorenia, ale je vyvolaná liečbou, či už inzulínom alebo tabletkami používanými u diabetikov 2. typu. (Inzulín v tabletkovej forme neexistuje, dá sa podať len injekčne, lebo v tráviacom trakte by sa rozložil). Asi 50 % diabetikov má jednu ľahkú epizódu hypoglykémie raz za mesiac a 10 % ťažkú formu jedenkrát za rok.
Liečba cukrovky
Cieľom liečby je dosiahnuť vyrovnané hladiny cukru v krvi, čím sa znižuje výskyt akútnych komplikácií, odďaľuje sa vznik komplikácií chronických, udržuje sa stabilná telesná hmotnosť a pacient môže žiť kvalitný život a uplatniť sa pracovne aj spoločensky.
Asi žiadne iné ochorenie si nevyžaduje toľkú disciplínu a výdrž ako diabetes mellitus. V súčasnosti, okrem zriedkavých výnimočných prípadov, môže každý diabetik, ktorý má dostatok pevnej vôle, kontrolovať svoje ochorenie a jeho komplikácie a dosiahnuť tak dobrú kvalitu života.
Liečba je postavená na troch základných pilieroch:
Strava
Má byť pestrá a odporúča sa dodržiavať určitú pravidelnosť v jednotlivých jedlách počas dňa. Vo všeobecnosti možno povedať, že diabetik môže, tak ako každý iný človek, jesť všetko v primeraných množstvách.
Dodržiavanie načasovania a počtu jedál u pacientov užívajúcich tabletky alebo na liečbe inzulínom je dôležité z hľadiska udržania vyrovnanej hladiny glukózy v krvi počas celého dňa.
Vhodná je konzumácia cukrov s pomalším vstrebávaním (ryža, zemiaky, cestoviny, chlieb), ktoré treba rozložiť do jednotlivých jedál v priebehu celého dňa. Treba sa vyhýbať veľmi mastným jedlám ako sú klobásy a jaternice, maslo či cukrárenské zákusky.
K vhodným potravinám patria ryby, strukoviny, obilniny, zelenina a ovocie (ovocie s mierou, v malých množstvách pre vysoký obsah rýchlo vstrebateľných cukrov). Odporúča sa aj konzumácia olivového oleja, nízkotučných mliečnych produktov, vyhýbať sa treba smotane a krémom. Pre pacienta je výhodné, ak si dokáže zvyknúť na umelé sladidlá na báze sacharínu alebo aspartamu.
Konzumácia nápojov s nízkym obsahom alkoholu počas jedla nie je škodlivá. Konzumácia silných alkoholických nápojov medzi jedlami je škodlivá z dlhodobého aj krátkodobého hľadiska, lebo vyvoláva prudké poklesy cukru v krvi s možnosťou vzniku hypoglykémie. Pacientovi musí byť jasné, že tabletky alebo inzulín smie použiť, len ak následne bude jesť, inak je riziko vzniku hypoglykémie.
Pacient by mal vždy upozorniť zdravotníkov na svoje ochorenie, aby sa nestalo, že mu predpíšu alebo odporučia liek nevhodný pre diabetika, s obsahom glukózy, atď.
Telesné cvičenie
V mnohých aspektoch napomáha kontrole ochorenia. Znižuje hladinu glukózy, lebo svaly ju „spaľujú“ s cieľom získať energiu. Fyzická námaha zároveň prispieva k udržiavaniu ideálnej telesnej hmotnosti, čím u diabetikov 2. typu dochádza k výraznému zlepšeniu stavu. Strata 5 – 10 kg môže byť pri cukrovke 2. typu dostatočná na to, aby vymizla inzulínová rezistencia.
Treba sa vyhýbať nebezpečným športom alebo športom vykonávaným osamote. Pacient má mať vždy pri sebe nejaký zdroj glukózy (cukor, cukríky, atď.) pre prípad, že by došlo k prudkému poklesu glukózy v krvi. Vo všeobecnosti treba zosúladiť načasovanie telesnej aktivity a liečby. V prípade, že bude nasledovať silná fyzická záťaž, je potrebné zredukovať liečbu a zvýšiť energetický príjem.
U starších jedincov sa odporúča rýchlejšia chôdza počas 60 minút denne alebo 30-minútové bicyklovanie.
Poučenie pacienta
Je základom liečby, keďže diabetik musí mať teoretické poznatky o svojej chorobe a zároveň sa naučiť niektoré praktické zručnosti ako je pichanie inzulínu alebo narábanie s prístrojom na meranie cukru v krvi (glukomer). Pacient by si mal viesť denník kontroly ochorenia, kam by zapisoval hmotnosť, liečbu a výsledky domácich meraní.
Kontrolu v domácich podmienkach je možné uskutočňovať pomocou malého, ľahko prenosného prístroja nazývaného glukomer, ktorý stanovuje hladinu cukru v krvi z malej kvapky získanej z vpichu do bruška prsta na ruke. Je dôležité, aby sa diabetik naučil zaobchádzať s týmto prístrojom, lebo je to najlepší spôsob, ako sa presvedčiť o účinnosti liečby a zabrániť výkyvom hladiny glukózy, či už v zmysle nadmerného zvýšenia alebo hypoglykémie.
Treba venovať špeciálnu pozornosť hygiene kože, a to najmä v oblasti dolných končatín a chodidiel. Odporúča sa používať denne jemné mydlá a vlažnú vodu, a následne kožu ošetriť hydratačným mliekom. Nechty na nohách treba strihať rovno (nie do oblúka ako na rukách!), ošetrenie kurieho oka treba prenechať odborníkovi. Každé poranenie alebo zmenu farby na chodidle je nevyhnutné neodkladne skonzultovať s lekárom.
Ak stravovanie, zníženie telesnej hmotnosti a pravidelná fyzická aktivita nevedú k úprave hladín cukru v krvi, treba pristúpiť k farmakologickej liečbe:
Inzulín: syntetizuje sa umelo a čo do účinku je porovnateľný s inzulínom tvoreným bunkami ľudského pankreasu. V závislosti od rýchlosti nástupu účinku a doby pôsobenia existuje inzulín rýchly, stredne dlho pôsobiaci, pomalý a veľmi pomalý. Jednotlivé typy inzulínu je možné navzájom kombinovať podľa individuálnych potrieb pacienta. Inzulín je jedinou možnou liečbou pri cukrovke 1. typu. Pri cukrovke 2. typu sa pristupuje k liečbe inzulínom až po zlyhaní iných liekov.
Perorálne antidiabetiká: sú lieky vo forme tabliet, ktoré znižujú hladinu glukózy v krvi rôznymi cestami, a to stimuláciou vylučovania inzulínu z pankreasu, znížením vstrebávania cukru z čreva alebo ovplyvnením inzulínovej rezistencie na úrovni cieľových orgánov. Predstavujú liečbu cukrovky 2. typu, pričom je možné kombinovať medzi sebou prípravky z rôznych skupín. U väčšiny diabetikov 2. typu je týmito liekmi možné dosiahnuť dostatočnú kontrolu cukrovky.
Oba spôsoby liečby majú nežiaduce účinky. Spoločným je hypoglykémia, ktorej sa pacient môže vyhnúť kontrolou hladiny cukru pomocou glukomeru a rozpoznaním jej úvodných príznakov.